Manuel I. (Byzantská ríša)
From Wikipedia, the free encyclopedia
Manuel I. Komnénos (starogr. Μανουήλ Α' Κομνηνός – Manouél I. Komnénos (podľa PSP), iné prepisy: Manuél I. Komnénos, Manuel I. Komnenos, Manuil I. Komninos, prezývaný aj Porfyrogennétos[1] – narodený v purpure; * 28. november 1118, Konštantínopol – † 24. september 1180, Konštantínopol) bol byzantský cisár v rokoch 1143 – 1180.[2][3]
Manuel I. Komnénos | |
byzantský cisár, autokrator | |
Manuel I. na knižnej iluminácii | |
Panovanie | |
---|---|
Dynastia | Komnenovci |
Panovanie | 5. apríl 1143 – 24. september 1180 |
Predchodca | Ján II. |
Nástupca | Alexios II. |
Biografické údaje | |
Narodenie | 28. november 1118 Konštantínopol |
Úmrtie | 24. september 1180 (61 rokov) Konštantínopol |
Pochovanie | Kláštor Krista Pantokratora, Konštantínopol (dnes Zeyrek džámí) |
Vierovyznanie | pravoslávne kresťanstvo |
Rodina | |
Manželka |
I. Berta zo Sulzbachu II. Mária Antiochijská |
Otec | Ján II. |
Matka | Irena Uhorská |
Odkazy | |
Manuel I. (multimediálne súbory na commons) | |
Jeho vláda bola spojená s početnými bojmi, druhou križiackou výpravou a prijímaním západného štýlu života v Byzantskej ríši. Snažil sa upevniť byzantskú moc na Balkáne a v Malej Ázii. Na uhorský trón dosadil Arpádovca Bela III. a spolu s rímskym cisárom Konrádom III. viedol boje s Normanmi na Sicílii. Po Konrádovej smrti sa neúspešne snažil od pápeža získať západnú cisársku korunu, po nezdare zase obmedziť vplyv Fridricha I. v Itálii. Moc nad Levantou sa mu podarilo získať len čiastočne, získal moc v Kilikii a Antiochijsku, no Jeruzalemské kráľovstvo zostalo relatívne nezávislé. Boj proti moci Benátok vyústil v konfiškáciu benátskych majetkov v roku 1171. Spočiatku úspešné boli aj Manuelove boje proti rúmskym Seldžukom, cisárove prísne požiadavky však spôsobili, že sultán Kilič Arslán II. nebol ochotný akceptovať ponúkaný mier, čo viedlo byzantskej porážke v bitke pri Myriokefalone.[4][2]
Vo vnútornej politike sa Manuel držal spojenectva s cirkvou a bojom proti heretikom. Bol významným mecenášom umenia. Doboví historici ako Eustathios Solúnsky, Ióannes Kinnamos, či Nikétas Choniates jeho vládu hodnotia pozitívne a nebránia sa ani Manuelovej glorifikácii. Súčasná historiografia sa na Manuela pozerá kritickejšie a v konci jeho vlády vidí prvé zárodky úpadku Byzancie v 12. storočí. Na trón po jeho smrti nastúpil jeho syn Alexios II.[2][4][5]