Dejiny Tibetu
From Wikipedia, the free encyclopedia
Dejiny Tibetu sa vyznačujú úzkym prepojením s dejinami budhizmu v Tibete, a tiež častými kontaktmi so susedným Mongolskom a Čínou. Starobylé tibetské dejiny nie sú známe s dostatočnou presnosťou. Spôsobil to najmä nedostatok písomných prameňov, ich stručnosť a tiež prax kronikárov, ktorí radi miešali legendárne rozprávania s historickými udalosťami.
K tradičným tibetským dejinám patrí polomýtické rozprávanie o prvých tibetských kráľoch zostúpených z nebies. Tí sídlili najskôr v Jumbulagangu v údolí rieky Jarlung, pre čo sa dynastia prvých kráľov niekedy označuje ako „Jarlungská dynastia“. Za prvého významného historického kráľa sa považuje Songcän Gampo žijúci v 7. storočí, za ktorého vlády sa v Tibete rozšíril budhizmus. Svoje korene však učenie Buddhu Šákjamuniho (dharma) pevne zapustilo až o storočie neskôr v dobe Thisong Decäna a Ralpačäna. V 2. polovici 7. a po celé 8. storočie pritom Tibetská ríša dosahovala svoj najväčší územný a politický rozmach.[1] Od polovice 9. do polovice 13. storočia bola ústredná moc v Tibete decentralizovaná a na tibetskom území sa nachádzalo hneď niekoľko viac či menej mocných a samosprávnych celkov. V 13. storočí bol Tibet do značnej miery pod vplyvom Mongolskej ríše, s čím súvisel nárast mocenského vplyvu budhistickej školy sakja. V 16. storočí sa však k moci dostal gelug a jej svetskí predstavitelia – dalajlámovia – sa od piateho dalajlámu Ngawang Lozang Gjamccha (1617 – 1682) stali i svetskými vládcami Tibetu.
V 18. storočí Tibet načas obsadili mongolskí Džúngarovia a zanedlho po nich čínski Mandžuovia, ktorí Tibetu síce ponechali vnútornú nezávislosť, v Lhase však ponechali svojich úradníkov (ambanov), ktorí tu zotrvali až do pádu Mandžuskej dynastie na začiatku druhého desaťročia 20. storočia. Uzavretosť Tibetu prelomila v rokoch 1903 – 1904 Younghusbandova expedícia, ktorá uzatvorila medzi Tibetom a Britským impériom bilaterálne dohody. Pád Mandžuskej dynastie pre Tibet de facto znamenal osamostatnenie; to bolo však ukončené v roku 1950 príchodom vojsk Čínskej ľudovej oslobodeneckej armády a začlenení tibetského územia do Čínskej ľudovej republiky (ČĽR). V ČĽR v súčasnej dobe existuje Tibetská autonómna oblasť, ktorá však zaberá iba zhruba polovicu pôvodnej rozlohy Tibetu. Tibetská exilová vláda s názvom Ústredná tibetská správa sídli v indickej Dharamsale, jej hlavným predstaviteľom je štrnásty dalajláma Tändzin Gjamccho.