Anglická reformácia
From Wikipedia, the free encyclopedia
Anglická reformácia bola séria udalostí v Anglicku v 16. storočí, vďaka ktorej Anglicko prestalo uznávať autoritu rímskeho pápeža a rímskokatolíckej cirkvi. Tieto udalosti boli čiastočne spojené so širším procesom európskej protestantskej reformácie, teda s náboženským a politickým hnutím, ktoré premenilo praktikovanie kresťanstva v západnej a strednej Európe (hlavne v Nemecku, Švajčiarsku, neskôr aj v Holandsku a Škandinávii). K všeobecnejším príčinám patrí korózia feudalizmu a vzostup nacionalizmu. Svoju rolu zohral taktiež vynález kníhtlače a s ním spätá väčšia dostupnosť a čítanosť Biblie (a ďalších kníh). Napriek tomu je anglická reformácia spojená s konkrétnymi, predovšetkým politickými peripetiami 16. storočia, myšlienkovo má hlbšie korene, tie sú hľadané najviac u mysliteľa 14. storočia Johna Wycliffa, ktorý vystupoval proti moci cirkvi, odpustkom a dôsledne vychádzal z Biblie, ktorá bola pre neho jedinou autoritou. Odmietal rovnako hospodársku a vôbec svetskú moc cirkvi, prebytok a pompéznosť obradov a podobne.[1] Niekedy sa korene protestantskej tradície v Anglicku hľadajú už pri Wycliffovom predchodcovi, františkána Williama Ockhama, ktorý kritizoval bohatstvo a moc cirkvi a priklonil sa ku stanovisku cisára, že pápež mu má byť podriadený. Politickou realitou sa však anglická reformácia začala stavať až vďaka krokom anglického kráľa Henricha VIII. Ten žiadal pápeža o zrušenie svojho manželstva (prvý krát v roku 1527) a nebolo mu vyhovené. Henrich následne začal pracovať na tom, aby moc pápeža v Anglicku zlomil.[2] Kľúčovou bola séria aktov anglického parlamentu medzi rokmi 1532 a 1534. Medzi nimi bol aj Zákon o zvrchovanosti z roku 1534, ktorý prehlásil, že kráľ Henrich je „najvyššou hlavou anglickej cirkvi na zemi“. Tento titul odvrhla Mária I. v roku 1553, ktorá chcela autoritu pápežstva v Anglicku obnoviť, avšak Alžbeta I. znovu potvrdila kráľovskú nadvládu nad cirkvou v roku 1559, hoci prijala nový titul – "najvyšší guvernér anglickej cirkvi". Kráľ sa stal konečnou autoritou v teologických aj v právnych otázkach, pápežstvo bolo zbavené vplyvu na vymenovaní biskupov a cirkevná daň prestala byť platená do Ríma, ale patrila novej anglickej korune. Teológia a liturgia anglickej cirkvi sa počas vlády Henrichovho syna Eduarda VI. stala značne protestantskou, z veľkej časti podľa línie stanovenej arcibiskupom Thomasom Cranmerom. Alžbeta neskôr protestantskú líniu zmiernila. O tieto otázky sa potom viedli tvrdé spory, nezriedka krvavé. Do istej miery stáli aj za anglickou občianskou vojnou, alebo tiež za zosadením posledného katolíckeho monarchu Anglicka Jakuba II. Stuarta pri tzv. Slávnej revolúcii v roku 1688. Po nej sa zriadila anglikánska cirkev ako štátna cirkev, a tou je do značnej miery doposiaľ. Od slávnej revolúcie bolo praktikovanie katolíctva v Anglicku nezákonné, a to až do roku 1829, do prijatia tzv. Roman Catholic Relief Act. Iné protestantské skupiny neuznávajúce autoritu anglikánskej cirkvi boli legálne, týmto protestantom sa hovorilo Nonconformists. Anglická reformáce oi. zabránila integrácii historických krajín na Britských ostrovoch, lebo Írsko zostalo katolícke a v Škótsku sa presadila kalvinistická Škótska cirkev. Tieto rozdiely sa v modernej ére pretavili do separátneho nacionalizmu. V Írsku to nakoniec viedlo k plnému odtrhnutiu od Británie.