Miestokráľovstvo Río de la Plata
vicekráľovstvo Španielskeho impéria v Amerike / From Wikipedia, the free encyclopedia
Miestokráľovstvo Río de la Plata[1] (iné názvy: vicekráľovstvo Río de la Plata[2], miestokráľovstvo La Plata[3], Laplatské miestokráľovstvo [4], Laplatské vicekráľovstvo[5], Río de la Plata[6], La Plata[6][7]; špa. Virreinato del Río de la Plata) bol názov posledného a zároveň najkratšie existujúceho miestokráľovstva Španielskej koloniálnej ríše v Amerike.
Miestokráľovstvo Río de la Plata Virreinato del Río de la Plata
| |||||||||||
Hymna: Marcha Real | |||||||||||
Geografia
| |||||||||||
Obyvateľstvo | |||||||||||
Štátny útvar | |||||||||||
španielsky koloniálny real | |||||||||||
Vznik |
|||||||||||
Zánik |
|||||||||||
|
Miestokráľovstvo bolo založené v roku 1776 z niekoľkých dŕžav Miestokráľovstva Peru, predovšetkým nachádzajúcich sa okolo povodia La Platy (územia súčasných štátov Argentína, Uruguaj, Paraguaj a Bolívia). Buenos Aires, ktoré sa nachádza pri La Plate, bolo zvolené za hlavné mesto. Organizácia miestokráľovstva bola motivovaná obchodnými (Buenos Aires bolo hlavné miesto nelegálneho obchodu) a bezpečnostnými faktormi (iné európske mocnosti sa snažili preniknúť do oblasti)[8]. Španielsko chcelo chrániť svoje územia pred záujmami Britského impéria a Portugalska.
Osvietenské reformy sa však ukázali byť kontraproduktívne, resp. možno oneskorené, aby uspokojili požiadavky kolónii. Celá história tohto miestokráľovstva bola poznačená rastúcim domácim nepokojom a politickou nestabilitou. V rokoch 1780 až 1782 prebehlo povstanie domorodého náčelníka Túpaca Amaru II. inšpirované násilnou revoltou domorodého kmeňa Aymara v horách Horného Peru, ktoré ukázalo veľkú nechuť voči koloniálnym autoritám nielen medzi domorodou populáciou, ale aj mesticami, miešancami bielych kolonistov a domorodých Indiánov[9]. O 25 rokov neskôr, ľudia zvaní "Criollos" (potomkovia bielych kolonistov narodení v Južnej Amerike), úspešne odrazili britský pokus obsadiť Buenos Aires a Montevideo. To podporilo ich požiadavky na autonómiu a moc, keďže španielske jednotky boli v tej chvíli neschopné zasiahnuť proti útočníkom.
V roku 1809 Criollos revoltovali proti autoritám v mestách La Paz[10] a Chuquisaca[11] (v súčasnosti Sucre), pričom založili vlastné vlády, nazývané chunty. Aj keď tieto pokusy netrvali dlho, poskytli teoretickú základňu pre legitimitu budúcich miestnych vlád, čo bolo potvrdené predovšetkým v roku 1810 počas tzv. Májovej revolúcie, kedy bol v Buenos Aires zvrhnutý miestokráľ Baltasar Hidalgo de Cisneros[12].
Revolúcia sa rozšírila po miestokráľovstve, okrem Paraguaja (ktoré sa vyhlásilo za nezávislý národ v roku 1811), a Hornom Peru (ktoré zostalo pod kontrolou rojalistov z Limy a malo byť nakoniec pričlenené do Miestokráľovstva Peru). Medzitým bol v roku 1811 guvernér Montevidea Francisco Javier de Elío vybraný za nového miestokráľa regentskou vládou z Cádizu (kráľ v tej dobe nebol na tróne). Elío následne vyhlásil, že Buenos Aires je "buričské" a presunul hlavné mesto do Montevidea. Avšak po bitke pri Las Piedras (18. máj 1811), kde vyhrali revolucionári z Buenos Aires, zostalo Elíovi pod kontrolou iba Montevideo a Colonia del Sacramento. Elío tak radšej 18. novembra nastúpil na loď a odišiel do Španielska. Na pozíciu miestokráľa formálne rezignoval v januári 1812. V roku 1812 obkľúčili bojovníci za nezávislosť Montevideo. Obliehanie trvalo dva roky, kým v roku 1814 vstúpili patrioti do mesta, čo znamenalo definitívny koniec vlády Miestokráľovstva Río de la Plata v regióne.