Eva Perónová
prvá dáma Argentíny / From Wikipedia, the free encyclopedia
María Eva Duarteová Perónová (špa. María Eva Duarte de Perón[1][2]) alebo Eva María Duarteová Perónová (špa. Eva María Duarte de Perón[3][4]), rodená María Eva Duarteová alebo Eva María Ibargurenová, známa ako Eva Perónová a Evita (slov. Evička) (* 7. máj 1919, Los Toldos, statok La Unión alebo Junín – † 26. júl 1952, Buenos Aires[5]) bola argentínska politička, herečka, aktivistka a spisovateľka. Bola prvá dáma Argentíny v období rokov 1946 až 1952 a druhá manželka argentínskeho prezidenta Juana Peróna. Spolu s ním je považovaná za zakladateľku a súčasne hlavnú predstaviteľku politickej filozofie nazvanej Peronizmus.
Eva Perónová | ||||||||
Bývalá prvá dáma Argentínskej republiky | ||||||||
---|---|---|---|---|---|---|---|---|
V úrade 4. jún 1946 – 26. júla 1952 | ||||||||
Prezident | Juan Perón | |||||||
| ||||||||
Biografické údaje | ||||||||
Narodenie | 7. máj 1919 Los Toldos, statok La Unión alebo Junín, Argentína | |||||||
Úmrtie | 26. júl 1952 (33 rokov) Buenos Aires, Argentína | |||||||
Politická strana | Peronistická strana Ženská peronistická strana | |||||||
Profesia | politička, herečka, aktivistka, spisovateľka | |||||||
Národnosť | argentínska | |||||||
Vierovyznanie | rímskokatolícke | |||||||
Rodina | ||||||||
Rodičia | Juan Duarte (1858 - 1926) Juana Ibargurenová (1894 - 1971) | |||||||
Manžel |
Juan Perón (1945 – 1952) | |||||||
Odkazy | ||||||||
www.evitaperon.org | ||||||||
Eva Perónová (multimediálne súbory) | ||||||||
Pôsobila ako predsedníčka tzv. Ženskej peronistickej strany a prezidentka Nadácie Evy Perónovej. Už pred sobášom s Juanom Perónom v roku 1945 sa aktívne zapájala do jeho politickej činnosti, po svadbe sa však jej politická činnosť ešte zintenzívnila, pričom sa stala prvou argentínskou ženou, ktorá sa aktívne venovala celoštátnej politike. V roku 1947 presadila spolu s Juanom Perónom všeobecné volebné právo aj pre ženy, keďže toto mali v Argentíne do tej doby iba muži. Následne presadila zavedenie rovnoprávnosti mužov a žien v manželstve a rodičovských právach, čo bolo taktiež legislatívne upravené v novej ústave schválenej v roku 1949. Prostredníctvom svojej nadácie vytvorila a financovala projekty na pomoc najviac znevýhodneným skupinám spoločnosti, budovala nemocnice, školy, poskytovala štipendiá pre študentov z chudobných rodín a zameriavala sa na posilnenie postavenia žien vo všetkých oblastiach. Stala sa fakticky spojením medzi prezidentom Perónom a odborovými zväzmi, aktívne sa venovala podpore pracovných a sociálnych práv pracujúcich. V roku 1951 bola vážnou kandidátkou na viceprezidentku Argentíny, no v auguste daného roka svoju kandidatúru vzdala pre veľké nezhody v Peronistickej strane a spoločnosti, ktoré jej kandidatúra vyvolala.
26. júla 1952 zomrela na rakovinu krčka maternice vo veku 33 rokov, jej pohrebu sa zúčastnili milióny ľudí v uliciach Buenos Aires. Po vojenskom prevrate zo septembra 1955, ktorý zvrhol prezidenta Peróna, boli jej telesné pozostatky vojenskou chuntou ukryté a ďalších šestnásť rokov držané na neznámom mieste v snahe zabrániť, aby sa jej hrob stal pútnickým miestom Peronizmu a odporu voči vojenskej vláde. Napriek tomu, že zomrela veľmi mladá, patrí v Argentíne historicky medzi najpopulárnejšie a najvýznamnejšie osobnosti. Časť autorov a historikov dokonca tvrdí, že v čase svojej smrti bola najmocnejšou ženou sveta a súčasne je považovaná za najvýznamnejšiu ženu v dejinách Latinskej Ameriky.[6]