Dejiny Rakúska
From Wikipedia, the free encyclopedia
Dejiny Rakúska úzko súvisia s dejinami okolitých štátov, keďže súčasná hranica Rakúska vznikla až po prvej svetovej vojne. V rímskej dobe sa na území dnešného Rakúska rozkladali tri rímske provincie, z ktorých najvýznamnejšia bola Norikum. Od polovice 4. storočia na toto územie prichádzali Germáni, ktorí oslabovali moc Rímskej ríše. Rimania sa z tejto oblasti stiahli v roku 476 a namiesto nich sa tu začali objavovať Bavori a Slovania. Bavori sa vzápätí dostali pod vplyv Franskej ríše, nedokázali však zabrániť Slovanom, aby si tu nevytvorili svoje Korutánske kniežatstvo. Bavori získali prevahu až v polovici 8. storočia, Korutánske kniežatstvo ovládli, sami sa však v roku 757 dostali do područia Franskej ríše.
Frankovia v tejto oblasti zriadili Východnú marku (po rozdelení Franskej ríše sa stala súčasťou Východofranskej ríše), ktorá však po celú 1. polovicu 10. storočia bola vydaná napospas Maďarom, ktorých dokázal poraziť až kráľ Otto I. v roku 955 pri rieke Lech. Jeho nástupca Otto II. neskôr Východnú marku v roku 976 reorganizoval a zveril ju Leopoldovi I. Babenbergovi.
Babenbergovci sa sprvu museli ešte vysporadúvať s Maďarmi. Po upokojení východnej hranice sa však mohli na prelome 11. a 12. storočia zapojiť do boja o investitúru, spravidla na pápežovej strane, a neskôr do mocenského zápasu medzi Hohenstaufovcami a Welfovcami. V roku 1156 dostal Henrich II. privilegium minus, ktorým cisár povýšil rakúsku marku na Rakúske vojvodstvo a dedičnú držbu tohto územia v mužskej i ženskej línii udelil práve Babenbergovcom. V roku 1192 Babenbergovci získali vládu nad Štajerským vojvodstvom. Babenbergovci sa stále viac zapájali do ríšskej politiky a zúčastnili sa napríklad krížových výprav. Agresívnejšou politikou na začiatku 13. storočia si však znepriatelili svojich bavorských, českých aj uhorských susedov.
Keď v roku 1246 rod Babenbergovcov vymrel, nastal o ich dedičstvo boj. Dočasne získal vládu v rakúskom, štajerskom a korutánskom vojvodstve Přemysl Otakar II. Od roku 1273 sa však cisárovi Rudolfovi I. Habsburskému darilo českého kráľa z rakúskych krajín vytláčať, až ho nakoniec úplne porazil v roku 1278 v bitke na Moravskom poli, čím Babenbergské dedičstvo definitívne získali Habsburgovci.
Moc Habsburgovcov sa z ich teritórií v severnom Švajčiarsku rozšírila nielen na rakúske a štajerské vojvodstvá, ale vzápätí tiež získali Korutánsko a Tirolsko. Po smrti Rudolfa IV. Habsburského v roku 1365 však došlo k sporom medzi jeho synmi, ktorí si vládu v krajine v roku 1379 rozdelili. Dve vetvy rodu medzi sebou nasledujúce storočie súperili a k zjednoteniu habsburských dŕžav došlo znovu až v roku 1491 za vlády Maximiliána I. Po jeho smrti rakúske krajiny dostal jeho vnuk Ferdinand I., ktorý v roku 1526 získal aj českú a uhorskú korunu, a položil tak základy habsburskej monarchie. Po jeho smrti v roku 1564 sa však moc v habsburskej monarchii opäť rozdelila medzi jeho nástupcov. Rozdelená krajina musela čeliť náboženským nepokojom ale aj tridsaťročnej vojne a k jej zjednoteniu došlo opäť až v roku 1665 za vlády Leopolda I. Ten musel vzápätí čeliť masívnemu osmanskému ťaženiu, ktoré zastavil až protiútok rakúskych a spriatelených vojsk. Po vytlačení Osmanov z Uhorska sa územie habsburskej monarchie podstatne zväčšilo a k ďalším územným ziskom monarchie došlo až vo vojne o španielske dedičstvo na začiatku 18. storočia.
Cisár Karol VI. zomrel v roku 1740 bez mužského potomka a jeho dcéra Mária Terézia preto musela čeliť niekoľkým armádam, ktoré si chceli habsburské dedičstvo rozdeliť. Vo vojne o rakúske dedičstvo bolo nakoniec úspešné len Prusko, ktoré získalo väčšinu Sliezska a ďalšie menšie územia. Ďalšie vojny krajinu ešte viac vyčerpali, čo postavilo Máriu Teréziu a jej syna Jozefa II. pred nutnosť vykonať osvietenské reformy, ktoré začali feudálne spravovanie nahradzovať modernou štátnou správou.
Na počiatku 19. storočia zasiahlo habsburskú monarchiu Napoleonovo ťaženie. Svätá ríša rímska zanikla a habsburský panovník ostal iba rakúskym cisárom. Snahou štátu bolo až do roku 1860, s krátkou prestávkou pri revolúcii v roku 1848, potláčať liberálne myšlienky, neúspechy v zahraničnej politike však nakoniec cisára Františka Jozefa I. donútili zmeniť kurz a povoliť demokratickú konštitučnú monarchiu. Rastúce nacionálne problémy sa cisár rozhodol vyriešiť premenou Rakúskeho cisárstva na Rakúsko-Uhorsko, tým však uspokojil len Maďarov.
Katastrofu pre Rakúsko-Uhorsko znamenala prvá svetová vojna, na ktorej konci sa v roku 1918 monarchia rozpadla. Rakúski Nemci sa pokúsili presadiť koncepciu Nemeckého Rakúska, nakoniec však boli nútení prijať svoje štátne hranice tak, ako ich vymedzila Saintgermainská zmluva. Prvá rakúska republika sa potýkala s obrovskými hospodárskymi problémami, ktoré nedokázali nestabilné vlády dvoch znepriatelených politických strán uspokojivo riešiť. V roku 1933 konečne Engelbert Dollfuß nastolil autoritatívny režim, ale aj on musel čeliť vážnym problémom, najmä vzostupu rakúskeho nacizmu. Pokus o prevrat rakúskych nacistov v roku 1934 síce nakoniec skončil neúspechom, no Rakúsko muselo čeliť stále väčšiemu tlaku Hitlerovho Nemecka, ktoré si nakoniec vynútilo „pozvanie“ k anšlusu.
Ako súčasť Tretej ríše sa Rakúsko zúčastnilo druhej svetovej vojny. Po páde nacistickej moci bolo podobne ako Nemecko obsadené spojencami a rozdelené do okupačných zón. Plnú suverenitu získalo späť až v roku 1955. Ako neutrálna krajina sa rýchlo začlenila do západných nevojenských organizácií. V roku 1995 Rakúsko vstúpilo aj do Európskej únie.