Byzantské umenie v období obrazoborectva
From Wikipedia, the free encyclopedia
Byzantské umenie v období obrazoborectva / ikonoborectva či ikonoklazmu je epocha dejín byzantského výtvarného umenia v období rokov 730 – 843. Výraz obrazoborectvo pochádza z gréckych slov - εἰκῶν (eikón - obraz) + κλάστειν (klastein - lámať) a označuje hnutie, snažiace sa v náboženstve (predovšetkým v kresťanstve) odstrániť náboženské idoly (predmety uctievania) a to predovšetkým obrazy, resp. ikony. Obdobie obrazoborectva (ikonoklazmus) v Byzantskej ríši sa rozdeľuje do dvoch hlavných vĺn. Prvé obdobie boja proti uctievaniu ikon sa začalo v 20. rokoch 8. storočia (resp. oficiálne 730), počas vlády Leva III. a trvalo až do vlády cisárovnej Ireny a usporiadania druhého nicejského koncilu v roku 787. Druhé obdobie ikonoklazmu trvalo v rokoch 815 až 843. Odporcovia obrazov sú označovaní ako ikonoklasti či obrazoborci, ich zástancovia, či ctitelia ako ikonoduli. Príčin ikonoklazmu bolo viacero a ich jednotlivý konkrétny vplyv sa nedá priamo dokázať. Najviac sa však do popredia vystupujú dôvody duchovného charakteru. V cirkevných kruhoch sa už dlhší čas prejednávala otázka výzdob chrámov a na niektorých, najmä východných teológov pôsobili moslimské názory nezobrazovania tvárí a ľudských postáv. Teologické vysvetlenie ikonoklazmu bolo, že nie je možné zobraziť duchovnú podstatu božstva, a uctievanie iba telesnej stránky osôb sa rovná modlárstvu. K príčinám ďalej možno pripočítať i neúspechy Byzancie na východnej fronte a arabskú expanziu, čo niektorí chápali ako znak toho, že sa od Byzancie odvrátil Boh a hľadali dôvody, prečo sa tak stalo.[1]