Baroková zbožnosť
From Wikipedia, the free encyclopedia
Baroková zbožnosť je pojem opisujúci religiozitu v období približne 17. a 18. storočia, ktoré sa označuje ako barok. Religiozita je „zbožnosť“, teda viera v pravosť či pravdivosť náboženstva a silu tejto viery. Môže byť tiež charakterizovaná ako náboženské presvedčenie všeobecne, udávané svojou mierou či zameranosťou na konkrétnu církev, odrážajúcou sa v každodennom chovaní a praxi jednotlivca.[1] Označuje teda aj náboženské postoje zastávané jednotlivcami či skupinami, môže sa orientovať na transcendentné predstavy, náboženské predpisy, svetské obsahy, alebo čisto vnútorné psychické prežitky. Ovplyvňuje vnímanie, myslenie a jednanie jedinca.[2]
Počiatok tejto zbožnosti však siaha už niekoľko desaťročí pred rok 1600, od ktorého sa obdobie baroka zvykne datovať. Na vývoj barokovej zbožnosti mal obrovský dopad Tridentský koncil, ktorý zasadal v období od 13. 12. 1545 do 4. 12. 1563.[3] Tento koncil do vysokej miery reagoval na reformáciu. Rozvinul učenie o Písme a tradícii, o prvotnom hriechu a ospravedlnení, o sviatostiach, o uctievaní svätých (kult svätých) a o omšovej obeti.[4] Na základe rozhodnutí tohoto koncilu bola katolícka cirkev formovaná viac než 300 rokov, až do zasadnutia 1. vatikánskeho koncilu.
Na českých územiach začal po bitke na Bielej Hore dlhý, prevažne násilný a nákladný proces rekatolizácie, ktorý z väčšiny obyvateľov Čiech a Moravy urobil katolíkov.[5] Problémom bola samozrejme hĺbka ich viery, pretože je ťažké od človeka očakávať, aby pod tlakom cirkvi úprimne prijal donedávna nepriateľské vyznanie – tento problém sa začal riešiť sám až časom, keď postupne nastala generačná výmena obyvateľstva.[5] Dané obdobie na českom území sa označuje ako doba pobielohorská.[5] Na druhej strane Európy, sa Anglicko, Wales a Škótsko bez väčších problémov odpútali od pápeža, s čím súhlasila prevažná väčšina obyvateľstva – Anglikánska cirkev, ktorá tým vznikla, sa za krátky čas, postupne začala podobovať niektorým z hlavných protestantských prúdov.[6]